AbstRust

Mám tú česť napísať pár slov k Števovej výstave a fotografiám, ale najprv by som sa rád venoval jemu samotnému.

Števa som si obľúbil a začal rešpektovať ako dobrého fotografa už v čase, keď sme sa nejako zvlášť osobne nepoznali. V jeho fotografiách, nech to bol akýkoľvek žáner, som nachádzal pre mńa jednu veľmi dôležitú spoločnú črtu. Výtvarný cit a vkus, rovnako tiež zmysel pre lahodnú a zmysluplnú kompozíciu. Nič na jeho fotografiách nebolo prebytočné, ani v nich nič nechýbalo. Našiel som si v nich pre seba vždy to, čo som od danej témy očakával. Možno si niekto povie: “Veď je tam toho, je predsa fotograf!” Musel by som však oponovať a dodať: “Ale hobby fotograf” … a ešte dodať, že to čo u neho vyzdvihujem, mnohokrát nenachádzam vo fotografiách autorov profesionálov, t.j. tých, ktorí sa fotografiou živia.

No a k fotkám jeho obľúbeného námetu, hrdze v rôznych podobách, by som už po tomto úvode nerád písal veľa. Dosť som toho dopredu o svojich pocitoch naznačil. Myslím, že to je téma, ktorá Števovi sedí ako uliata a že on to s farbičkami jednoducho vie. Zoberie foťák ako kúzelník paličku a čaruje. Sú to farebné abstrakty a abstrakt ako taký je vždy a hlavne o pocitoch. Vnútorných pocitoch. Buď niekomu tieto fotky zalahodia a zarezonujú v ňom až tak, že dostane chuť si niektorú zavesiť na stenu, napr. ako vhodný doplnok interiéru, alebo ho ponechajú chladným. Abstrakt nezaberie na každého, to veru nie. Ani keď je veľmi dobrý. Je to neošúchaná a vždy zaujímavá téma, ktorá má obmedzené publikum, ale o to vďačnejšie.

Na mňa aj tieto jeho abstrakty s hrdzou pôsobia rovnako tak, ako som už opísal jeho tvorbu. Je v nich pre mňa farieb akurát, spolu lahodiacich, spolu vkusne harmonizujúcich, aj prvky a farby sú na ploche primerane a príjemne rozmiestnené, neostrosť sa príjemne strieda s ostrosťou a na niektorých fotografiách sa línie rozbiehajú či plynú ako čas … a hlavne … samotná hrdza je s plynúcim časom úplne jednoznačne a neoddeliteľne spätá. Hrdza má pre mňa vždy veľmi silnú symboliku, Vždy mi nostalgicky pripomenie pominuteľnosť vecí, aj nás samotných. Či ju zažívam a vnímam v reáli alebo na pekných fotografiách.

Každý už zažil v uplynulom čase niečo veľmi silné, čosi veľmi krásne aj veľmi smutné. Akonáhle vo mne čosi (ako teraz táto hrdza) evokuje pominuteľnosť a plynutie času, začnem chtiac nechtiac spomínať. Vynoria sa mi tie najsilnejšie veci. A to je dobre. Dobre ak fotografia vyvolá akúkoľvek emóciu. Veď hlavne o to ide, v dnešnom uponáhľanom čase sa na chvíľku pozastaviť a prežiť ju. Nájsť si pre seba aj pre svojich najbližších čas. Zájsť na výstavu s niekým najbližším, dopriať si zákusok, pokochať sa aj zamyslieť. Nad tým, ako prežiť súčasnosť čo najlepšie. Aby sme sa nestali tak ľahko pominuteľnými a zabudnuteľnými ako staré železo na fotografiách

Štefan Šmelko, fotograf

Komentáre pri článku nie sú dostupné.