Zameškaný portrét
Každý fotograf má v sebe „fotky“ ktoré nikdy nenafotil. Dôvody môžu byť rôzne. Buď sme nemali so sebou fotoaparát, nechcelo sa nám ho vybrať; bol to len okamih, ktorý by som stihol len, keby som mal v oku foťák, alebo objekt ktorý chceme vyfotiť je už nenávratne preč. Tieto premárnené chvíle sa už nedajú vrátiť a ostáva po nich nepríjemný pocit.
Mňa osobne najviac trápi, že som nenafotil portrét maliara Jána Kuchtu a pri jeho nedožitých 70 rokoch by som ho chcel aspoň pripomenúť ľuďom, ktorí ho poznali a aj tým, ktorí tú možnosť nemali.
Ani si nepamätám, ako sme sa zoznámili. Pravdepodobne sme sa stretli na nejakej vernisáži v Rožňave, ktorých sa pravidelne zúčastňoval. Neskôr som ho stretával na jeho prechádzkach po meste a začal ho zdraviť. Vždy si našiel čas aj na krátky rozhovor, ktorého súčasťou boli otázky, ktoré ma viedli do rozpakov: „Tvoríš ? máš niečo rozpracované?“. Moje odpovede boli väčšinou plné výhovoriek, na ktoré s úsmevom prikyvoval. Na druhý deň som už behal po okolí s foťákom a snažil sa „tvoriť“, aby som mu pri ďalšom stretnutí mohol odpovedať: „áno, už niečo mám!“. Jasné, že to nadšenie po pár týždňoch opadlo, a idem si tak na pivo do mesta a oproti… ach jaj…
V roku 2004 som dostal možnosť fotiť na výtvarnom podujatí s medzinárodnou účasťou Eko-Art. Počas akcie som si medzi účastníkmi všimol známu tvár, ktorá zvedavo sledovala počiny mladých umelcov. Ján Kuchta pozval účastníkov do svojho ateliéru a ja som túto možnosť nechcel premárniť. Zaviedol nás do ateliéru, kde sme sa takmer ani nezmestili. Po krátkom predstavení tvorby talianskym študentom, a to medzinárodnou rečou – rukami-nohami, sa všetci vrhli na obrazy, ktoré zaberali takmer polovicu ateliéru. Po nafotení pár dokumentačných záberov som už nechcel zaberať priestor (stál som na jednej nohe a ani tá nebola moja), tak som vyšiel na úzku tmavú chodbičku. Na stene dominoval obraz zo série „Rytmy, čiary, čísla“. Malé čísla objavujúce a strácajúce sa na tmavom pozadí – trochu ako z filmu Matrix. Možno, že je tam zakódovaný západ slnka na mori, alebo kvitnúca čerešňa. „Podľa niektorých ľudí sa celý vesmír skladá s čísiel“ napomáha mi pán Kuchta, ktorý sa objavil vedľa mňa. Cez dvere ateliéru vidím študentov, ktorý sa horlivo preberajú akvarelami a pre mňa nezrozumiteľnou taliančinou komentujú jednotlivé diela. „Akvarely sú pekné, ale tento obraz je krajší.“vravím mu, a on: „Akvarely ma živia. Neide o to, že ich nemám rád, ale pre väčšinu ľudí sú pochopiteľnejšie a preto ich viac kupujú.“ „A čo sa stane s obrazom keď ho nikto nekúpi?“ …len sa usmeje a vraví: „zoškrabem a premaľujem“.
Vždy, keď sa prechádzam pri Drázuse počas mojich občasných návštev Rožňavy, si spomeniem na neho. …Na jeho zvedavosť, ktorá mu pomáhala nájsť inšpiráciu okolo seba a energiu, ktorá mu ju pomohla preniesť do hotového diela.
Pre lepšie oboznámenie sa s jeho tvorbou si, podľa možnosti, rozhodne nenechajte ujsť výstavu tejto pozoruhodnej osobnosti.
Česť jeho pamiatke.
